//
you're reading...

-ANIMÁTORSTVO

Bruno Ferrero: Príbehy na vianoce

7267

*Boh prišiel hľadať svoje deti: v tom je zmysel Vianoc*


Starý, múdry kráľ pozoroval svojho syna, mladého princa, z ktorého chcel mať raz múdreho, usilovného, ohľaduplného a šľachetného nástupcu. Z mladého princa ale namiesto toho vyrastal z neho povýšenecký, násilnícky, nevrlý a nepríjemný človek.
Jedneho dňa prechádzal princ na koni cez neďalekú dedinu. Dokrivkal sa k nemu nejaký žobrák a s nádejou k nemu prosobne vystrel ruku. Princov kôň sa trochu strhol a mladíka to popudilo. Schytil bičík a zlostne ním šľahol žobráka. Ten padol dolu tvárou do prachu. Princ krikom popohnal koňa a odcválal. Obyvatelia dediny sa posťažovali kráľovi. Kráľ sa zarmútený zatvoril do svojich komnát. Na druhý deň zvolal najvyšší kráľovský súd a vážnym hlasom vyhlásil: ” Mladý princ Tancredi, náš jediný syn a dedič kráľovskej koruny, sklamal naše očakávania. Nemá potrebné vlastnosti na to, aby sa stal dobrým kráľom. Preto nariaďujeme, hoci nám to láme srdce, aby odišiel do vyhnanstva na sever, do zeme barbarov. Tam bude žiť len z práce svojich vlastných rúk.
Mladý princ bol zvyknutý na pohodlie kráľovského dvora a nevedel robiť vôbec nič. Naučil sa znášť posmešky  opilcov, údery, nadávky, hlúpe žarty, len aby dostal kúsok chleba a trochu slamy, na ktorej sa mohol vyspať. Po niekoľkých rokoch na ňom nezostalo ani stopy po urodzenom pôvode. Tancredi bol žobrák, otrhaný a špinavý, so zapálenými očami a plačlivým hlasom.
Starý kráľ však na svojho nehodného syna nezabudol. Jedneho dňa si zavolal veliteľa stráží, najodvážnejšieho zo svojich vojakov a poslal ho za svojím synom: “Povedz mu, nech sa vráti. Že mu dám čokoľvek, čo bude chcieť.”
Lenže Tancredi už netúžil po ničom inom, len po kúsku chleba a vlnenej prikrývke. Za svoju pýchu tvrdo zaplatil. Kráľove oči sa pri tejto správe naplnili slzami. “Idem za ním,” rozhodol. Vošiel do biedneho prístreška, v ktorom spával jeho syn. Vzal do rúk vychudnutú a špinavú tvár princa a s nekonečnou nehou sa mu zahľadel do očí. Tvár mladíka sa rozjasnila: “Otec,” zašepkal. “Prišiel som pre teba, aby som ťa vzal domov. Si môj syn a ja som ťa nikdy neprestal mať rád.” Spolu sa vrátili do kráľovského paláca. Staré kroniky vravia, že keď princ Tancredi nastúpil na trón, vládol ako ten najmúdrejší, najlepší a najšľachetnejší zo všetkých kráľov.

 

*Miško*
*A nakoniec dal Boh seba samého z lásky k ľuďom*
Miško bol handrový macko. Chodidlá mal z červeného zamatu, dva gombíky namiesto očí a ňufák vyšitý vlnou. Patril jednemu náladovému dievčatku, ktoré ho raz zahŕňalo láskou, inokedy ho zlostne hodilo na zem a ťahalo ho za jemné látkové ušká. A tak sa Miško jedneho dňa rozhodol, že utečie. Využil zmätok pred Vianocami, pretisol sa cez dvere a dostal sa na slobodu.
Vonku stretol Mikuláša a ten ho vzal k sebe do saní. Všetko bolo neuveriteľne krásne. Stromy, vtáci, hviezdy. Pomáhal svätému Mikulášovi rozdávať darčeky a tešil sa zo svojej slobody. Prišli k poslednému domčeku. Bola to biedna chalúpka na okraji lesa. Miško zašmátral labkou vo veľkom vreci svätého Mikuláša, ale vrece bolo už prázdne. Nič v ňom nenašiel. V chalúpke býval chorý chlapček. Ráno sa zobudí a v topánočke nič nenájde. Smutný Mikuláš sa zahľadel na medvedíka peknými tmavými očami.
Miško si vzdychol, objal pohľadom krajinu, v ktorej sa doteraz túlal a krôčik za krôčikom šiel urobiť dobrý skutok. Vošiel do domčeka, schúlil sa do chlapčekovej topánočky a čakal na ráno.
*Pastierova flauta*


*Veľký kráľ sa zjavil nečakaným spôsobom.*


Bol raz jeden starý pastier, ktorý miloval noc a veľmi dobre poznal pohyby hviezd. “Už čoskoro príde veľký kráľ,” povedal raz svojmu vnúčikovi. “Bude mať korunu zo zlata?” pýtal sa nadšený vnúčik.”Áno.””A strieborný meč?””Áno.””A červený plášť?””Áno.”Chlapček bol spokojný. Sedel na kameni a hral na svojej flaute. Cvičil od rána do večera, deň, čo deň. Chcel byť pripravený, keď príde kráľ. “Zahral by si aj kráľovi bez koruny, bez meča a bez červeného plášťa?” opýtal sa ho starý pastier.”Nie,” odvetil vnuk. Kráľ bez koruny, bez meča a bez červeného plášťa by ho predsa nemohol odmeniť za jeho hudbu!Starý pastier zosmutnel.Keď sa na oblohe objavila jasná hviezda a pastierom sa zjavili spievajúci anjeli, rozbehol sa chlapec smerom, ktorý ukazovala hviezda. Pod kabátom na hrudi mal ukrytú svoju flautu. Utekal, ako najrýchlejšie vedel, a tak dobehol ku Dieťatku ako prvý. Toto je kráľ, o ktorom všetci hovorili?To musí byť omyl!!!Sklamaný sa otočil chrbtom ku Dieťatku a vykročil do noci. Nevidel otvorené nebo, ani krásu anjelov, ktorí obklopili chudobnú maštaľku. Odrazu však začul plač Dieťaťa.Zapchal si uši a utekal ďalej.Lenže ten plač mu prenikal priamo až do srdca a napokon ho prinútil vrátiť sa k jasličkám. Znovu stál na tom istom mieste.Videl, že Mária a Jozef, ba aj pastieri, všetci boli znepokojení, pretože sa márne snažili upokojiť plačúce Dieťa. Vtedy vytiahol svoju flautu a začal na nej hrať. Dieťatko sa ihneď upokojilo. Pozrelo na chlapca a usmialo sa.Vtedy sa chlapec zaradoval. Cítil, že ten úsmev je väčším bohatstvom ako všetko striebro a zlato sveta.
*Darček zabalený do zlatého papiera*


*Od srdca k srdcu*


Malá Elenka veľmi rada chodievala svojou starou mamou na nákupy. Ale pred vianocami boli všetci podráždení, uponáhľaní, zamĺknutí, nikto sa nezastavil, aby sa prihovoril, nikto nemal čas na milé slovo.
Doma vyrobila stará mama nádherný darček zabalený do zlatého papiera, previazaný červenou stuhou. Elenka ho chcela otvoriť, ab sa dozvedela, čo je v ňom, ale stará mama jej vysvetlila, že tento balíček je v skutočnosti tajomstvo.
Na druhý deň podišla stará mama ku mrzutému strážnikovi Pankrácovi s velikánskymi fúzami, ktorý nikomu nedôveroval a žil úplne sám a podala mu balík. “Čo s tým mám robiť?” opýtal sa prekvapený Pankrác.”To je pre vás. Priateľstvo a šťastie,” pridala saElenka.Strážnik nevychádzal z údivu. “Vari aj ja mám tu priateľov?” tešil sa. Cestou domov stretol zametača Sebastiána. Sebastián bol vždy plachý a deti sa mu neraz posmievali. Keď videl prichádzať strážnika, schoval sa za smetiak. Ale Pankrác mu podal balík so slovami: “To je pre teba!””Ďakujem,” neveriaco zašepkal šťastný Sebastián. Tak sa stali strážnik a zametač priateľmi. Ale Sebastián balík neotvoril. “Darujem ho Dorotke,” pomyslel si. Dorotka bolo chudučké dievčatko s plavými vrkôčikmi, jediné, ktoré mu vždy povedalo: “Dobrý deň.” Dorotka ležala s chrípkou. “To musí byť nádherný darček,” tešila sa. Pošlem ho Zuzke, aby sa so mnou udobrila. Zuzka navrhla, aby darček dali ich obľúbenej pani učiteľke a ona, keď sa vrátila domov, ho dala pani Kováčikovej, ktorej deti bývali ďaleko a ona často plakávala. Pani Kováčiková odniesla darček Emilovi, ktorý pracoval ako mäsiar a všetci si preto o ňom mysleli, že je bez srdca. A tak to šlo ďalej a ďalej… všetci sa na seba usmievali a prihovárali sa jeden druhému. Nakoniec sa balík vrátil k Elenke a jej starej mame. “Teraz mi už povieš, čo je vo vnútri?” pýtala sa rozradostnená Elenka. “Nič zvláštne,” povedala stará mama. “Len trochu lásky.”
*Otec na Vianoce*


*Keď raz svätý Jozef…*


V liste Ježiškovi malý Filip napísal: “Milý Ježiško, prines mi na vianoce dobrého otecka. Ďakujem. Tvoj priateľ Filip.”
Na Vianoce mama bezradne pozorovala rozžiarené oči svojho syna. Nemohla pochopiť, prečo stále obracia svoj zrak k prázdnemu miestu pri stole. Raz ho dokonca pristihla, ako sa usmieva. Filip sa neznámeho muža vôbec nebál. Bol to jeho vianočný darček od Ježiška. Bol to jeho “otecko na jeden deň”. “Máš deti?” opýtal sa ho Filip váhavým hlasom.”Áno, mám jedneho syna, ale dnes si mojím synom ty,” odvetil muž.Ježiškov darček naučil Filipa nebáť sa tmy, tešiť sa z toho, čo už vie, bicyklovať sa… A on ho naučil hru “Človeče, nehnevaj sa.”
Filip išiel spať skôr ako obyčajne. Vliezol do postele, muž ho pozorne poprikrýval a sadol si na posteľ vedľa neho.”Pomodlíme sa spoločne?””Pravdaže,” povedal muž a usmial sa.Keď sa pomodlili, Filip povedal:”Už musíš ísť, však?””Áno”.”Jeden deň utečie ako voda,” poznamenal chlapec so smútkom v hlase.”Ani si mi nepovedal, ako sa voláš.””Jozef.”Mužova veľká ruka robotníka pohladila Filipovu tvár.”Neplač. Budem s tebou, aj keď ma nebudeš vidieť a budem ti pomáhať.””Ty si bol ten najkrajší vianočný darček,” zašepkal Filip a zaspal.
*Starenka, ktorá očakávala Boha*


*Ježiš stále prichádza na zem, no niekedy je ťažké stretnúť ho*.


Bola raz jedna zbožná starenka, ktorá začula Boží hlas: “Dnes ťa prídem navštíviť.”Predstavte si tú radosť! Starenka začala upratovať, čistiť, zametať, zamiesila cesto, piekla koláče. Potom sa vyobliekala do svojich najkrajších šiat a čakala na príchod Boha. Ktosi zaklopal. Suseda si prišla požičať trochu soli. Starenka ju poslala preč: “Pre Božiu lásku, ihneď odíď, ja teraz nemám čas na také taľafatky!” O niečo neskôr znovu ktosizaklopal.Pred dverami stál chlapec zakrútený do príliš širokého kabáta, ktorý predával lacné gombíky a mydlá. Starenka vybuchla: “Ja teraz čakám dobrého Boha. Nemám čas!” a zatresla pred chlapcom dvere.Krátko nato sa znovu ozvalo klopanie na dvere. Starenka otvorila a pred sebou uvidela otrhaného starca. “Milá pani, prosím, dajte mi aspoň kúsok chleba…” “Ó, nie! Dajte mi pokoj!! Ja čakám Boha!!! A preč z mojich schodov!” povedala rozhnevaná starenka a žobráka vyhodila. Prišiel večer a Boha nikde.Starenka bola hlboko sklamaná.Vo sne sa jej zjavil dobrý Boh a povedal jej: “Dnes som ťa prišiel trikrát navštíviť a trikrát si ma odmietla!”

*Ako steblo slamy*
*Božia láska sa nedá zlomiť*


Pastieri, ktorí sa boli v betlehemskej maštali pokloniť Ježiškovi, sa vracali domov. Jeden mladý pastier si z betlehemskej maštaľky priniesol steblo slamy. Ostatní sa mu smiali, ale on povedal: “Nechám si ho. Je pre mňa znamením Dieťaťa. Keď vezmem do ruky toto steblo slamy, spomeniem si naň, aj na to, čo o ňom hovorili anjeli. Boží Syn potreboval trochu bezcennej slamy. Z toho viem, že Boh potrebuje maličkých a bezcenných. Boh nás, maličkých, potrebuje. Nás, ktorí nemáme veľkú hodnotu, nás, ktorí vieme tak málo.”Jeden z pastierov mu vytrhol steblo z ruky, pokrčil ho a hodil na zem: “Ty a tá tvoja sprostá slama! Už mám dosť tých hlúpostí!”Mladý pastier sa zohol a zodvihol steblo zo zeme.Vyrovnal ho, pohladil rukou. Potom povedal tomu druhému: “Vidíš? Zostalo tým, čím bolo – steblom slamy. Nezmenil ho ani tvoj hnev. Iste, je jednoduché zničiť ho. Porozmýšľaj, prečo nám Boh poslal Dieťa, keď nám by sa viac hodil silný bojovník. Ale z tohto Dieťaťa raz vyrastie muž a bude pevný a nepremožiteľný. Bude vedieť znášať ľudskú zlobu a vždy zostane tým, čím je – naším Spasiteľom. A s rozžiarenými očami dodal: “Nie. Božia láska sa nedá zlámať na kúsky a odhodiť. Aj keď sa zdá, že je krehká a slabá ako steblo slamy.”
*Pavúkov dar*
*Prečo sa všade vešajú zlaté nite?*


Jozef a Mária utekali pred Herodesom do Egypta. Večer hľadali útočište v chladnej jaskyni. Oheň si nemohli rozložiť, lebo dupot vojakov doliehal až k nim.
Mysleli si, že ich nikto nevidí. V skutočnosti tu jeden svedok bol. Malý pavúk. Keď uvidel Ježiška veľmi túžil pre neho niečo urobiť. Rozhodol sa urobiť jedinú vec, ktorú pavúk dokáže: utkať pavučinu vo vchode do jaskyne. Keď Herodesovi vojaci prišli ku jaskyni, chceli ju prehľadať, ale veliteľ si všimol pavučinu, ktorá uzatvárala vchod do jaskyne. “Ideme ďalej. Keby niekto vošiel do jaskyne, musela by byť pavučina potrhná.”Dodnes vešiame na vianočné stromčeky ligotavé nite. Predstavujú vlákna pavučiny, ktorou kedysi malý pavúčik zachránil Ježiškovi život.
*Darčeky v komore*
*Sú veci, ktoré sú vzácnejšie než darček*


Poštár zazvonil dvakrát. V ruke držal veľký, krásne zabalený balík so zlatou stuhou. “Ďalej,” ozval sa hlas zvnútra. Poštár vošiel do zanedbaného domu, do izby, v ktorej bolo plno prachu a málo svetla. V kresle sedel starec. “Pozrite sa, aký krásny vianočný darček!” povedal poštár veselo. “Ďakujem, položte ho na zem.””Vy si ho ani neotvoríte?” pýtal sa poštár začudovane. “Je na ňom napísaný lístok “od tvojej dcéry Lujzy s manželom”…” “Áno, ale nikdy tam nie je pozvanie, nikdy tam nie sú slová “príď na vianoce k nám”. Poďte sa pozrieť,” dodal starký unavene a vstal z kresla. Zaviedol poštára do komory, ktorá bola plná vianočných darčekov z predchádzajúcich rokov. Ležali nedotknuté vo vzácnom baliacom papieri s blýskavými stuhami.”Prečo ste si ich neotvorili?” zvolal prekvapený poštár.”A načo?” povedal smutne starec. “Niet v nich lásky.”

Facebooktwittergoogle_plusmail

Discussion

No comments yet.

Post a Comment

 

Dnes

Liturgické čítania na dnes

    5o4u.com od roku 2013:

    • Návštev celkom: 6 100 051
    • Celkom návštevníkov: 343 203