//
you're reading...

Animátorstvo

Don Bosco- história, ktorá pokračuje: 2. Preventívny systém

1875 Torino prima spedizione miss [a] Aby sme mohli pochopiť známy výraz„výchova je vecou srdca a iba Boh je jeho pánom“ (ŽP XVI, s. 447)10, a teda pochopiť pedagogiku dobroty v preventívnom systéme, zdá sa mi dôležité vypočuť si jedného z najuznávanejších odborníkov dona Bosca: „Pedagogika dona Bosca sa stotožňuje s celou jeho činnosťou; a celá jeho činnosť s jeho osobnosťou; a celý don Bosco je v podstate zhrnutý v jeho srdci.“ Toto je veľkosť a tajomstvo jeho úspechu ako vychovávateľa: don Bosco vedel zosúladiť autoritu s jemnosťou, lásku k Bohu a lásku k mladým.

 

 

„Láska dona Bosca k týmto mladým pozostávala z konkrétnych a vhodných gest. On sa zaujímal o celý ich život: vnímal ich najnaliehavejšie potreby a vytušil tie najskrytejšie. Tvrdiť, že jeho srdce celé patrilo mladým, znamená povedať, že celá jeho osoba, inteligencia, srdce, vôľa, fyzická sila, celé jeho bytie bolo zamerané na ich dobro, aby podporovalo ich integrálny rast a túžilo po ich večnej spáse. Pre dona Bosca teda byť mužom srdca znamenalo byť úplne zasväteným dobru svojich mladých a darovať im všetky svoje sily, až do posledného dychu!“

O preventívnom systéme sa nedá hovoriť ako o určitom štýle výchovy, určitých praktikách, ktoré sa stačí naučiť. Výchovnej metóde, alebo technike na určitý čas (na osem hodín), ako zamestnanie.

PREVENTÍVNY SYSTÉM JE VIAC AKO VÝCHOVNÝ SYSTÉM.

 Preventívny systém musí prenikať celý náš život, je našou spiritualitou (duchovnosťou), je naším povolaním.

Cieľ preventívneho systému: nie je to len disciplína, ale
 cez čestných občanov a dobrých kresťanov smeruje až k svätosti.

  V preventívnom systéme ide o to, aby chlapec/ dievča bol šťastný tu na zemi a tiež v nebi.

  Je to systém lásky, ktorá sprevádza,

 povzbudzuje a

pomáha, aby chlapec dosiahol to najväčšie šťastie.

 

ODLIŠNÝ OD INÝCH VÝCHOVNÝCH SYSTÉMOV

Všetky výchovné systémy, ktoré v dejinách poznáme sa v základných rysoch zlučujú do dvoch. Je to represívny a preventívny. Teraz si opíšeme aspoň v niekoľkých bodoch ich základný rozdiel.

  Represívny systém:– predloží a vysvetlí pravidlá
– dozerá na dodržiavanie a priestupky trestá
– predstavený ( učiteľ, vychovávateľ…) je prísny, vyhýba sa blízkemu vzťahu s chovancom (žiakom …), aby nestratil autoritu
– zachováva si odstup, objaví sa len keď treba trestať
– tento systém je ľahký pre vychovávateľa a ťažký pre chovanca
Preventívny systém:- predloží a vysvetlí pravidla
– nielen dozerá, ale stará sa, aby sa pravidla dodržiavali a to tak, že počíta s mladíckou nerozvážnosťou a preto sa usiluje predísť všetkým priestupkom.
– prostriedkom k tomu je láskavá prítomnosť a účasť na ich živote, autorita je založená na láske
– vytvára s chovancom priateľstvo; systém je ľahší pre chovanca a ťažší pre vychovávateľa
 
 Základní rozdiel medzi týmito systémami je v prístupe k zlu:
Preventívny systém sa snaží predchádzať zlo, nedať možnosť jeho vzniku a zmariť každú príležitosť k zlu, vytváraním dobrých prostredí… .
 Represívny systém vychováva prostredníctvom stíhania zla rôznymi trestami.

 

DNES: Opäť klásť dôraz na zásadu „statočný občan –dobrý kresťan“

 Vo svete, ktorý sa oproti 19. storočiu výrazne zmenil, konať – správať sa charitatívne podľa hraničených, miestnych, pragmatických kritérií (a tu musíme uznať, že don Bosco istotne nemohol urobiť niečo navyše z toho, čo urobil), a pritom nebrať do úvahy čo najširšie rozmery spoločného dobra v národnej a celosvetovej šírke, by bolo vážnym nedostatkom sociologického, ale aj teologického charakteru. Etická zrelosť súčasného uvedomovania si vecí totiž vníma, že tzv. asistencializmus (rôzne druhy podpory a starostlivosti – pozn. prekl.) má svoje ohraničenia, ktorý zabúdajúc na politický rozmer nedostatočného rozvoja nedokáže pozitívne ovplyvniť príčiny chudoby, štruktúry hriechu, z ktorých sa rodí vždy všetkými odsudzovaný sociálny kontext. Chápať charitu len ako milodar, naliehavú pomoc, znamená vystaviť sa riziku, že sa budeme pohybovať iba v rámci „falošného samaritanizmu“, ktorý sa – odhliadnuc od dobrých úmyslov – niekedy stane prejavom podradnej solidarity, pretože je podriadená vzorom rozvoja, ktoré sledujú blahobyt niektorých a ostatným ponúkajú pozlátenú horkú pilulku. Pripomeňme, že v pokoncilovom období slová „chudoba Cirkvi“ a „Cirkev chudobných“ mali viacero tvárí, ktoré si nie kedy protirečili, a predsa musíme pripomenúť aj to, že nie my sme si vymysleli evanjelium a nevymysleli sme si ani jeho tragický dopad na politiku a ekonomiku. Viera sa dotýka ľudských dejín, ale sa s nimi nestotožňuje. Ak celé posolstvo kresťanstva nespočíva iba v láske k blížnemu, možno azda preto popierať, že ona nemá ústredné a podstatné postavenie? Už sa povedalo a napísalo, že zoči-voči modernému štátu, ktorý prevzal sociálnu ochranu občanov a starostlivosť o nich, Cirkev prestala mať taký priestor na pôsobenie v oblasti charity a sociálnej starostlivosti, aký mala v minulosti. Lenže skutočnosť, v ktorej dnes žijeme, je taká, že popiera túto hypotézu, ktorá živila laicistické a štátotvorné ideológie. Cirkev sa často aj teraz stáva oporným prvkom v rámci welfare state – sociálneho štátu. Dlhé roky sme počúvali, že charita a sociálna starostlivosť už boli prekonané a nepoužiteľné prostriedky a že už sa nedali požiť v modernej spoločnosti a demokratickom štáte. Dnes však aj laické prostredia uznávajú spoločenskú úlohu kresťanského dobrovoľníctva, tzv. tretieho sektora – no profit tých iniciatív, ktoré ponúkajú farnosti, združenia, inštitúcie, miestne cirkvi… Skutočnosť, že miliardy ľudí dnes žijú v podmienkach, ktoré majú veľmi ďaleko od „civilizácie lásky“, ako si to prial Pavol VI. a opätovne to potvrdili aj jeho nástupcovia, môže v nás vyvolať „osobitnú odpoveď“, keď si poslúžime známou formulou dona Bosca „statočný občan a dobrý kresťan“. Keď hovoríme o „statočnom občanovi“, v prvom rade treba urobiť hlbšiu reflexiu v špekulatívnej, teda bádateľskej rovine. Ona má mať na zreteli všetky prvky, ktoré sa týkajú ľudského rastu mládeže a ľudových vrstiev, a súčasne brať do úvahy rôzne prvky z filozoficko-antropologického, teologického, vedeckého, historického a metodologického hľadiska. Táto reflexia sa potom musí skonkrétniť v skúsenostiach a operatívnej reflexii jednotlivých spolubratov a komunít. Chcem pripomenúť, že 23. generálna kapitula zohrala pre saleziánov veľmi dôležitú úlohu a označila za dôležité miesta a ciele výchovy, „sociálny rozmer lásky“ a „výchovu mladých k angažovanosti a účasti na politike“, „oblasť, ktorú sme trochu zanedbali a nebrali do úvahy (porov. 23. GK, č. 203.210.212.214). Ak na jednej strane chápeme voľbu dona Bosca, ktorý chcel robiť iba „politiku Otčenáša“, na druhej strane sa musíme pýtať, do akej miery jeho počiatočné rozhodnutie výchovy v úzkom zmysle slova a následná prax jeho vychovávateľov nezaoberať sa „politikou“ podmienili a ohraničili dôležitý spoločensko- politický rozmer formácie vychovávaných. Okrem objektívnych ťažkostí, ktoré vyvolali odlišné politické režimy, s ktorými don Bosco musel spolunažívať, neprispeli k nim náhodou aj vychovávatelia, ktorí mali sklon ku konformizmu, izolacionizmu, so slabou kultúrou a nedostatočným poznaním historicko-spoločenského kontextu? Máme ísť teda takým smerom, aby sme zaktualizovaným spôsobom potvrdili „spoločensko-politicko-výchovnú voľbu“ dona Bosca. Tým nechceme raziť ideologický aktivizmus, spojený s rozhodnutiami nejakej politickej strany, ale formovať k sociálnej a politickej citlivosti, ktorá vedie k rozhodnutiu investovať svoj život pre dobro sociálneho spoločenstva, teda angažovať vlastný život v poslaní, vychádzajúc z nemeniteľných ľudských a kresťanských hodnôt. Treba sa zamerať na koherentnejšiu bežnú prax v špecifickom sektore. Inými slovami: keď sa bude nanovo uvažovať o sociálnej kvalite výchovy (ktorá napriek tomu, že je nedokonale realizovaná, zostáva súčasťou základnej voľby mládeže aj z hľadiska výchovných kritérií a formúl), treba vytvárať explicitné skúsenosti v sociálnej angažovanosti v tom najširšom zmysle slova. Takýto prístup však predpokladá teoretickú a životodarnú angažovanosť, inšpirovanú širšou víziou samotnej výchovy, v súlade s realizmom a konkrétnym životom. Potrebné sú aj teoretické pojmy a konkrétne operatívne projekty, ktoré treba pretlmočiť do presne určených a členitých programov. Ten, komu skutočne záleží na výchovnom rozmere, usiluje sa naň vplývať politickými prostriedkami, aby ho brala do úvahy každá oblasť urbanizácie a turizmu až po šport, rozhlasové a televízne programy, skutočnosť, v ktorej dnes často prevládajú kritériá obchodného trhu. Pýtajme sa: Robí Saleziánska kongregácia, saleziánska rodina, naše provincie, skupiny a domy v tomto smere všetko, čo je v ich silách? Je naša solidarita s mladými iba gestom citovej blízkosti, gestom veľkodušného prístupu alebo aj kompetentným príspevkom, racionálnou, primeranou a vhodnou odpoveďou na odpovede mladých a slabších sociálnych vrstiev? Rovnako by sa malo nanovo hovoriť aj o „dobrom kresťanovi“. Don Bosco, zanietený horlivosťou za duše, pochopil dvojznačnosť a nebezpečenstvo situácie, staval sa proti jej predpokladom, novými formami bojoval proti zlu napriek tomu, že kultúrne, ekonomické a iné zdroje, ktorými disponoval, boli veľmi slabé. Ide o to, ako človeku pomôcť objaviť vlastné povolanie, pravdu o jeho osobe a podľa nej aj žiť. A práve v tejto oblasti môžu veriaci ponúknuť svoj najvzácnejší príspevok. Oni totiž vedia, že existencia a vzťahy človeka sú zadefinované skutočnosťou, že človek je stvorenou bytosťou: tento stav nevyjadruje podriadenosť alebo závislosť, ale nezištnú a tvorivú lásku Boha. Za svoju životnú existenciu človek vďačí daru. Má vzťah k Bohu, ktorý má opätovať. Mimo tohto vzťahu jeho život nemá zmysel. To, čo je „poza“, čo je „nad“, je Absolútno, ale nie je to nejaké cudzie a abstraktné absolútno, ale zdroj jeho života, ktorý ho povoláva k sebe. V Kristovi pravda o človeku, ktorú rozum zachytí začiatočným spôsobom, nachádza plné osvetlenie. Ježiš Kristus svojimi slovami, ale predovšetkým vďaka svojej ľudsko-božskej existencii, v ktorej sa prejavuje vedomie, že je Božím Synom, umožňuje osobe naplno pochopiť samu seba a svoj osud. V ňom sme ustanovení za synov a dcéry, povolaní žiť v dejinách tohto sveta. Ide o skutočnosť a dar, ktorého zmysel musí človek postupne preniknúť. Povolanie Božích detí nie je prepychovým prídavkom, vonkajším doplnkom realizácie človeka. V prvom rade je jeho úplným naplnením, nevyhnutnou podmienkou autentickosti a plnosti, uspokojením najradikálnejších požiadaviek, tých, ktoré tvoria podstatu jeho samotnej štruktúry stvorenej bytosti. Ako však aktualizovať zásadu „dobrého kresťana“ dona Bosca? Ako dnes ochrániť ľudsko-kresťanskú celistvosť projektu, ktorý pozostáva z formálnych alebo prevažne náboženských a pastoračných iniciatív, pred nebezpečenstvami starobylých a nových integrizmov2 a exkluzivizmov3? Ako zmeniť tradičnú výchovu, ktorej kontextom bola „monoreligiózna spoločnosť“, na otvorenú a súčasne kritickú výchovu v súčasnej pluralitnej spoločnosti? Ako vychovávať k samostatnému životu a súčasne mať účasť na živote multináboženského, multikultúrneho a multietnického sveta? Ako podporovať pedagogiku slobody a zodpovednosti, ktorej cieľom je vychovať zodpovedné osobnosti, schopné slobodne sa rozhodnúť, otvorené pre medziľudskú komunikáciu, aktívne začlenené do spoločenských štruktúr nie s konformným, ale s konštruktívne kritickým postojom, keď sa súčasná tradičná pedagogika poslušnosti, prispôsobená u rčitému druhu ekleziológie, čoraz viac dostáva do úzadia?

 

AKO VZNIKOL PREVENTÍVNY SYSTÉM?

Skúste si napísať definíciu preventívneho systému. Napríklad z toho, čo ste doposiaľ videli na don Boscovi, saleziánoch a animátoroch.

…………………………………………………………………………………………………………………………

…………………………………………………………………………………………………………………………

…………………………………………………………………………………………………………………………

…………………………………………………………………………………………………………………………

…………………………………………………………………………………………………………………………

 

Pri čítaní don Boscovho životopisu si môžeme všimnúť:

– don Bosco bol praktik, nechce vytvoriť niečo nové, ale chce iba pomôcť chudobným chlapcom, ktorí sú všade okolo neho. Celý život pracoval a aj keď ho viackrát vyzývali, aby napísal o svojom systéme, až ku koncu svojho života napísal malé dielko o preventívnom systéme.

– tento systém, sčasti dostal, sčasti odkukal a sčasti aj pretvoril

dostal: od mamy Margity (večerné slovka, rôzne ponaučenia, cit pre odmenu a trest, dobrá náboženská výchova…) a od Nebeskej Matky ( sny, milosti, neustála dôvera a ochrana…)

odkukal: inšpiroval sa sv. Františkom Saleským ( jeho láskavosťou, podľa neho dostali Saleziáni svoje meno), od školských bratou (chodil tam spovedať chlapcov, je to rehoľa, ktorá sa venuje výchove mládeže na školách) farské oratória ( v tejto dobe už mnoho farností v Taliansku malo svoje oratórium)

pretvoril: celoživotnou skúsenosťou, s prácou medzi chlapcami.

„Ani neviem, žeby som mal nejaký systém. Vždy som sa riadil tým, čo mi vnukol môj rozum a vnuknutie zhora.“ (Don Bosco )

 

 

 

 

 

Facebooktwittergoogle_plusmail

Discussion

No comments yet.

Post a Comment

 

Dnes

Liturgické čítania na dnes

    5o4u.com od roku 2013:

    • Návštev celkom: 6 332 747
    • Celkom návštevníkov: 351 598