//
you're reading...

- DUCHOVNÝ ŽIVOT

NAPRIEK VŠETKÉMU POVEDAŤ ŽIVOTU ÁNO (Viktor E. Frankl)

frankl2

„Pre väzňa bolo veľmi ťažké robiť rozhodnutia. Každé rozhodnutie sa spájalo s hroznými mukami. To, čo sa odohrávalo v tábore, nás redukovalo na predmet, preto bolo pre nás ťažké vnímať seba ako osobu a rozhodovať sa.

To, čo sa z každého v tábore stalo, však bolo výsledkom vnútorného rozhodnutia. Nemá zmysel len život aktívny, hoci umožňuje vytvárať hodnoty a život zážitkov, teda prežívania. Ale zmysel má aj život, ktorý ponúka len možnosť zaujať postoj. Logoterapia prináša teóriu hodnôt: tvorivé (ktoré človek uskutočňuje, keď niečo hodnotné vytvára), zážitkové (keď prijíma a prežíva krásu sveta a vzťahov) a postojové (keď zaujme postoj). Utrpenie a smrť patria k životu, preto majú zmysel. Človek má možnosť zmysluplne utvárať svoj život. Aj keď to vyžaduje veľký výkon, ktorým utrpenie nepochybne je. Ak nemá utrpenie zmysel, nemá význam prežiť koncentrák. Ak zmysel života stojí na tom, či sa z toho dostanem, alebo nie, tak potom nemá zmysel. To, čo sa okolo nás odohráva, nemusí mať zmysel, ale aj vtedy to môže mať zmysel, ak to príjmeme ako výzvu, keď prekonáme svoje hranice a samých seba – keď zaujmeme postoj.

Otázka prežitia, bola spojená so schopnosťou zamerať sa na budúcnosť. Mať víziu. Ak väzeň stratil vieru v budúcnosť, bol odsúdený na smrť. Pretože so stratou nádeje, stratil aj duchovnú oporu a začal vnútorne upadať. Existuje úzke prepojenie medzi mysľou na jednej strane a odolnosťou organizmu na strane druhej, medzi odvahou a nádejou a imunitou organizmu. A preto pád do beznádeje a sklúčenosti, zvyšoval riziko smrti.

 Život je o nesení zodpovednosti za plnenie úloh, ktoré pred každého z nás stavia život. My sme zápasili o zmysel utrpenia, i smrti. To bolo tým, čo nás držalo. Možno sme nevedeli ako, ale vedeli sme prečo a to nás zachránilo. Človek, ktorý si uvedomí svoju zodpovednosť za svoje dielo, alebo za človeka, ktorý na neho čaká, nemá dôvod zahodiť svoj život. Pretože pozná odpoveď na otázku, prečo je dôležité, aby prežil. Ľudský život má vždy a za každých okolností zmysel.“.tomáš Hupka

CELÁ KNIHA NA ULOŽ.TO TU.

NAPRIEK VŠETKÉMU POVEDAŤ ŽIVOTU  ÁNO (Viktor E. Frankl)

„Človek je bytosť hľadajúca zmysel a jeho život je potenciálne zmysluplný za akýchkoľvek podmienok. Pomáhať človeku nachádzať zmysel života je jednou z najzákladnejších úloh psychoterapie.“ Keď Viktor Frankl ako mladý talentovaný študent medicíny rozvinul túto myšlienku a prezentoval ju v rámci medzinárodného kongresu v oblasti psychológie, ešte netušil, ako tvrdo bude mať možnosť testovať svoje psychologické a filozofické postoje v ťažkých podmienkach koncentračného tábora.

Po skončení vojny počas neuveriteľných deviatich dní napísal knihu, ktorá na Slovensku vyšla pod názvom Napriek všetkému povedať životu áno. Rozlíšil v nej tri fázy v živote svojom i ostatných väzňov, o ktorých píše takto:

Fáza prvá – „nástupný šok“. „Keď sme dorazili do Oswienčimu, do vagónov vtrhli chlapi vo väzenských uniformách. Vyzerali dobre živení. Hovorili všetkými možnými európskymi jazykmi a pôsobili až neprimerane žoviálne. „Veď títo ľudia nevyzerajú tak zle a aj sa smejú…“ Až do poslednej chvíle, hľadiac na ich okrúhle červené líca sme verili, že všetko sa pre nás skončí dobre. Nemci sa snažili v nás vzbudiť tento dojem. Netušili sme, že ide o táborovú elitu, ktorej úlohou bolo „privítať“ každý nový transport.

Vonku už stál vysoký pestovaný esesák v elegantnej čistučkej uniforme povznesený nad nás úbožiakov nevyspatých a zreteľne strhaných. Prechádzal popri nás a zakaždým nasmeroval ukazovák – buď doprava alebo doľava, ale omnoho častejšie doľava. Blížil sa ku mne. Niekto mi pošepol, že doprava znamená do práce a doľava sú práceneschopní a chorí. „Voľajako bude,“ povedal som si vtedy a potom ešte nespočetne ráz. Položil mi ruky na plecia, akoby ma skúšal, či som dosť pevný. Ukázal doprava a ja som ozlomkrky bežal tam.

Až s odstupom času sme pochopili, čo znamenala tá nenápadná hra s ukazovákom. Prežili sme prvú selekciu – rozhodnutie o tom, či byť alebo nebyť. Pre deväťdesiat percent ľudí to bol rozsudok smrti. Skončili v komorách s označením „kúpeľ“ v rozličných jazykoch. V prvý večer som sa ešte nič netušiac opýtal väzňov, kde sú moji priatelia, ktorí prišli so mnou. Nerozumel som tomu, keď rukou ukázali na blízky komín, z ktorého šľahali jazyky plameňov do šíreho poľského neba, vytvárajúc veľké chmúrne mraky. „Tvoj priateľ letí do neba…“

Nás, „vyvolených“, čakal kúpeľ ozajstný. Po ňom prišli k nám esesáci, ktorí sa k nám správali veľmi milo. Bolo to však len dovtedy, kým sme im neodovzdali svoje hodinky, o ktoré nás tak dobromyseľne žiadali. Pomyslel som si, „veď som už stratil omnoho viac, prečo by som ich nedal práve tomuto príjemnému človeku?“

Našli sa medzi nami mnohí naivní, ktorí sa odvážili opýtať sa, či by si mohli nechať aspoň snubný prsteň alebo niečo pre nich vzácne. I ja som sa pokúsil získať dôveru jedného starého väzňa: „Počúvaj, mám tu rukopis vedeckej knižky. Viem, čo mi povieš, že jediné, čo môžem od osudu žiadať, je odtiaľto vyviaznuť živý. Nemôžem si ale pomôcť, nerád by som o tento rukopis prišiel. Je to moje celoživotné dielo…“ Vidím, že chápe – tvár sa mu najskôr rozjarí, no postupne sa čoraz pobavenejšie a ironickejšie posmešne zaškerí až do krivej grimasy, až napokon zreve na mňa slová, ktoré som odvtedy počúval každý deň: „Do riti!“ Pochopil som, na čom som. V tom momente som urobil čiaru za celým svojím dovtedajším životom.

Fáza druhá – život v tábore. Spočiatku sa človek, keď vidí bezdôvodné týranie ľudí v tábore, proti tomu búri. No po pár týždňoch sa postupne pretacká do štádia apatie a to, čo v ňom ešte nedávno vyvolávalo odpor a hnus a vedomie bezprávia, začne v sebe tvrdo potláčať a od všetkého, čoho je svedkom, už ani neodvracia zrak. Normálne citové reakcie človeka odumierajú. Pohľad na trpiacich, zomierajúcich, mŕtvych je po niekoľkých týždňoch života v tábore natoľko bežný, že sa ho už ani nemôže dotknúť.

Istý čas som ležal v baraku pre nakazených na škvrnitý týfus, ktorí blúznili vo vysokých horúčkach. Mnohí z nich umierali. Práve opäť jeden zomrel. Stáva sa to, stalo sa to po x-tý raz. X-tý raz a bez akejkoľvek citovej reakcie. Pozorujem, ako chorí väzni pristupujú ešte k teplej mŕtvole. Jeden sa zmocní zvyšku polozhnitých zemiakov, druhý zistí, že mŕtvola má lepšie dreváky ako má on a tak si ich rýchlo vymení, ďalší to isté urobí s väzenskou blúzou a štvrtý sa nakoniec teší, že sa mu podarilo ukoristiť – len si pomyslite – kus naozajstného špagátu. Nezúčastnene to všetko pozorujem. Konečne sa vzchopím a požiadam ošetrovateľa, aby vyniesol mŕtveho von. Vtom vojdú do baraku s teplou polievkou a rýchlo ju rozdelia. Všetci ju náhlivo jedia. I ja premrznutými rukami obopnem horúci ešus, nedočkavo skúmam jeho obsah a pritom mi náhodou padne pohľad von oknom. Narazím na oči mŕtveho, ktorého pred chvíľou vytiahli z baraku – hľadí cez okienko dovnútra. Pritom pred dvoma hodinami som sa s ním ešte rozprával. Ďalej chlípem polievku. Keby ma z takzvaných profesionálnych dôvodov nešokovala vlastná ľahostajnosť, ani by som si tento zážitok nebol zapamätal. Natoľko odľudštené tam všetko bolo.

Telesná bolesť, ktorú spôsobujú tvrdé údery, nie je pre nás, väzňov, to najhoršie. Najhoršia je duševná bolesť. Napr. raz sme pracovali na koľajniciach v zlom počasí. Napriek snehovej fujavici sme museli pokračovať v práci ďalej, už len preto, aby sme nezamrzli. Ale nachvíľu som sa vyčerpaný zastavil, aby som sa oprel o čakan. V tej chvíli sa nanešťastie na mňa pozrel strážca, presvedčený o tom, že sa ulievam. Najviac zo všetkého bolí – napriek všetkému citovému otupeniu – že nenasledujú nadávky alebo bitka, ktorú by som automaticky očakával, ale to, že strážca ma neuzná za hodného ani jedinej nadávky. Len sa zohne, zdvihne zo zeme kameň a hodí ho do mňa. Ako do domáceho zvieraťa, ktorému sa tak pripomína jeho pracovná povinnosť. Zvieraťa, ku ktorému nemá nijaký vzťah, a tak ho ani nepotrestá.

Raz mal môj priateľ problém prejsť cez koľajnice s mimoriadne ťažkým bremenom. Má vrodené vykĺbenie bedrového kĺbu, a je rád, že môže ako-tak pracovať. Pretože odhalenie jeho postihnutia znamená istú smrť v plynovej komore. Keď sa zatackal, automaticky som mu priskočil na pomoc. Vtom som zacítil na chrbte obušok dozorcu a počul jeho divoký rev, ktorý ma zavrátil naspäť. A pritom len pred chvíľou nám ten istý dozorca s veľkým posmechom vyčítal, že my, väzni, nemáme v sebe ani kúsok súdržnosti.

Keď sme v obrovských mrazoch pracovali, bol som už veľmi zoslabnutý a bol som na tom veľmi zle. Priskočil ku mne červenolíci dozorca, jeho tvár nápadne pripomínala prasaciu hlavu. Neušlo mojej pozornosti, že má závideniahodné teplé rukavice a kožený kabát s kožušinovým futrom. Zatiaľčo ja som stál pred ním s holými rukami. Tuším, že to pre mňa nedopadne dobre, lebo predo mnou ležalo presne kontrolovateľné množstvo vykopanej zeminy. Spustí: „Ty sviňa, pozorujem ťa už dlho. Veď ja ťa naučím, čo je poriadna robota! Zdochneš, o to sa postarám! Ty si vo svojom živote ešte krížom slamy nepreložil! To predsa vidno na prvý pohľad! Čím si bol, ty sviňa, no tak… obchodník?“ Je mi všetko jedno. Viem však, že jeho slová musím brať vážne. A tak sa pomaly vystriem a poviem: „Bol som lekár, špecialista.“ „Čože, tak lekár?! Ožobračoval si ľudí, však…!“ „Nie, často som pracoval v ambulanciách pre chudobných… zadarmo…“ To som však povedal priveľa. Vrhol sa na mňa, zvalil ma na zem a vrieskal ako zmyslov zbavený. Mal som šťastie. Kápo mojej pracovnej skupiny mi bol zaviazaný. Bol som jeho trpezlivým poslucháčom počas jedného nekonečného pracovného pochodu. S jednoznačným profesionálnym pochopením som si vypočul všetky jeho ľúbostné historky i ponosy na manželské konflikty a zapôsobil som naňho diagnózou jeho osobnosti a terapeutickými radami. Svoju vďačnosť mi už prejavil niekoľkokrát a stálo to za to.

Najviac som mu bol vďačný za to, že v kolóne asi dvestoosemdesiat chlapov kráčajúcich do práce, mi zabezpečil „čestné“ miesto vedľa seba. To malo pre mňa veľký význam. Tak ako takmer všetci ostatní trpel som opuchmi nôh a nemohol som poriadne hýbať kolenami. Topánky som si nechával rozviazané, aby som ich vôbec natiahol na nohy. Onuce alebo ponožky, aj keby som bol nejaké mal, by sa dnu už nevmestili. A tak som mal polonahé nohy jednostaj mokré a v topánkach sa mi neustále držal sneh. Čoskoro som mal omrzliny a každý krok mi spôsoboval doslova pekelné muky. Okrem toho na zodratých topánkach namŕza ľad a podchvíľou sa niekto zo zástupu šmykol a padol, a tí, čo kráčali za ním, popadali naňho. Vtedy sa rad roztrhne, nie však nadlho, pretože okamžite tam priskočí dozorca, ktorý sa zaháňa na väzňov a vrieska, aby sa okamžite pozbierali. Čím viac vpredu človek pochoduje, tým menej ráz je nútený zastať a potom napriek obrovským bolestiam v nohách poklusom kolónu dobiehať. Ach, či som len bol šťastný, že ako vyvolený osobný „spovedník“ a terapeut som mal privilégium pochodovať vedľa samého pána kápa v prvom rade, čo zaručovalo rovnomerné tempo. Nehovoriac o ďalšej vymoženosti, pokiaľ na pracovisku ešte vôbec podávali polievku, mohol som počítať s tým, že keď siahli naberačkou trochu hlbšie, zospodu kotla vylovili zopár hráškov. Tento kápo prejavil vo vyššie spomínanej situácii aj občiansku odvahu, keď dozorcovi s prasacou hlavou pošepol, že ma pozná ako dobrého pracanta. V tej chvíli to síce nepomohlo, no napriek všetkému sa podarila jedna z mojich životných záchran. Na druhý deň ma kápo jednoducho prepašoval do inej pracovnej čaty. Na tejto zdanlivo nevinnej epizóde som chcel ukázať len toľko, že aj značne otupeného apatického väzňa môže ešte premôcť vlna rozčúlenia nad nejakou vonkajšou surovosťou či spôsobenou telesnou bolesťou či nad neodmysliteľným povýšeneckým výsmechom, ktorý to všetko sprevádza.

V tábore boli aj takí dozorcovia, ktorí s nami súcitili a robili, čo bolo v ich silách, aby nám našu situáciu zmiernili. Aj oni nám neustále vyčítali, že normálny robotník urobí za daný čas omnoho viac ako my. Boli však prístupní argumentom, že normálny robotník nežije z tridsiatich dekagramov chleba – teoreticky, prakticky ešte menej a z jedného litra vodovej polievky za deň. Normálny robotník nežije pod stálym psychickým tlakom ako my, čo nič nevieme o našich odvlečených alebo okamžite splyňovaných príbuzných. Normálny robotník nežije v permanentnom strachu, pretože nepozná svoju poslednú hodinu. Pred jedným dobromyseľným predákom som si raz dokonca dovolil poznámku: „Pán majster, ak sa naučíte odo mňa za pár dní robiť mozgové punkcie tak dobre ako ja od vás tieto poľné práce, potom klobúk dole pred vami.“ Len sa zaškeril.

Apatia ako hlavný príznak druhej fázy je nevyhnutný sebaobranný mechanizmus. Celý citový život sa sústredí na jediné – na udržanie holého života – vlastného i druhých. A tak, keď sa večer väzni vracali po namáhavej robote do tábora, odvšadiaľ sa ozývali vzdychy: „Opäť jeden deň za nami…“

Fáza tretia – oslobodenie z tábora. Keď jedného dňa zaviala pri bráne tábora biela zástava, extrémne duševné vypätie vystriedalo totálne vnútorné uvoľnenie. Ak si niekto myslí, že medzi bývalými väzňami zavládla bezmedzná radosť, mýli sa. Ako to bolo naozaj?

Unaveným krokom sa väzni vlečú k bráne tábora. Obzerajú sa okolo seba a vymieňajú si spýtavé pohľady. Potom urobia prvé neisté kroky von za bránu. Tentokrát nikto na nich nezreve,  neprichádzajú údery päsťou, kopance. Táborová stráž dokonca rozdáva cigarety.

Človek kráča ďalej po príjazdovej ceste. Prvý raz si ide pozrieť okolie tábora. Alebo lepšie povedané – ide si ho prvý raz pozrieť ako slobodný človek. Takto vstúpi do prírody. „Sloboda…,“ opakuje si v duchu znovu a znovu. Nejde mu to do hlavy.

Tu príde k lúke. Vidí na nej rozkvitnuté kvety. Rozumom všetko vníma. Nie však citom. Prvá iskrička radosti zažiari pri pohľade na kohúta s nádherným rôznofarebným chvostom. Ešte stále to ostáva pri iskričke. Potom si sadne pod gaštan. Ktovie, ako sa teraz tvári. V každom prípade svet ešte k nemu neprenikol. Večer, keď sa druhovia opäť poschádzajú, tajne sa jeden druhého vypytujú: „Počúvaj, tešil si sa dnes?“ a navzájom sa priznávajú, s pocitmi hanby, pretože ešte nevedia, že všetci to tak prežívali: „Ak mám povedať pravdu, tak nie…“ Človek sa doslova odučil tešiť sa. Bude sa to musieť znova naučiť.

To, čo väzeň po vyslobodení prežíva, sa z psychologického hľadiska nazýva depersonalizáciou. Všetko sa mu zdá byť neskutočné, nepravdepodobné, len ako sen. Toľkokrát v tábore sníval o tomto dni, keď sa bude môcť jedného dňa vrátiť domov. Pozdraví priateľov, objíme ženu, deti, sadne si s nimi za stôl a povie, čo za tie roky zažil a aj to, ako často sa mu o tomto dni snívalo. Ale potom sa zobudil do inej reality. Lenže teraz sa ten sen stal naozaj skutočnosťou. Teraz má naozajstnú slobodu. A on tomu stále nemôže uveriť.

Telo má však menšie zábrany ako duša. Postupne využíva možnosť, doslova sa toho chopí a… začína sa napchávať. Človek je celé hodiny, celé dni a celé noci. Je nepochopiteľné, čo všetko dokáže pojesť. Keď ho pozvú dobrí ľudia z dediny, naje sa a dá si kávu a začne rozprávať. Celé hodiny. Zrazu povolí dlhoročný tlak, ktorý ho zvieral a neraz toto rozprávanie vyvolá dojem, akoby dotyčný bol pod duševným nátlakom – také neodbytné je jeho nutkanie rozprávať.

Prejdú dni, mnohé dni, kým sa rozviaže nielen jazyk, ale aj čosi vo vnútri. Odrazu nastane prielom a tá zlovestná bariéra, ktorá človeka tak dlho zvierala, je zrazu preč. Potom si jedného dňa vykračuješ po šírom poli, celé kilometre cez rozkvitnuté lúky, až dôjdeš do opustenej osady – škovránky lietajú vo výšinách, počúvaš ich hymnus, ich jasot. Široko-ďaleko nevidno ľudskú bytosť. Vôkol je iba šíra zem a modré nebo a plesajúce škovránky a voľný priestor.

Vtom zastaneš na svojej ceste do tohto slobodného priestoru, zdvihneš zrak k výšinám a klesneš na kolenách. V tejto chvíli nevieš veľa o sebe… ani o svete. V duši ti hučí len jediná veta, znovu a znovu tá istá veta: „V úzkosti som vzýval Pána a on mi odpovedal z výšin.“ Koľkokrát si túto vetu opakoval, to si už nepamätáš. V ten deň však, v tú hodinu, sa začal tvoj nový život, to vieš. Krok za krokom, nijako inak. Vstupuješ do tohto nového života. Znovu sa stávaš človekom.

Asi každému z oslobodených väzňov svitne raz deň, keď sa ho pri pohľade na celú skúsenosť z koncentračného tábora zmocní zvláštny pocit.. Teraz ani sám nevie pochopiť, že vládal prestáť všetko to, čo od neho život v tábore vyžadoval. Raz príde deň, keď mu všetko to, čo prežil, pripadá iba ako zlý sen.

Pocit človeka navracajúceho sa domov, korunuje úžasné vedomie, že po všetkom tom utrpení sa už nemusí ničoho báť. Ničoho na svete. Jedinou bázňou, ktorú sa chce naučiť prechovávať, je bázeň voči svojmu Bohu.

v v v

My sme spoznali človeka tak, ako doposiaľ žiadna generácia. Čo je teda človek? Človek je bytosť, ktorá vždy rozhoduje, čím je. Je bytosť, ktorá vynašla plynové komory. Zároveň je však bytosť,  ktorá do tých plynových komôr išla vzpriamene – s modlitbou na perách. (Viktor E. Frankl)

(zdroj: relácia Rádia Lumen s názvom Nástupište do tmy, rozhlasové spracovanie knihy, krátené)

 

Facebooktwittergoogle_plusmail

Discussion

No comments yet.

Post a Comment

 

Dnes

Liturgické čítania na dnes

    5o4u.com od roku 2013:

    • Návštev celkom: 5 773 515
    • Celkom návštevníkov: 335 808