//
you're reading...

-ANIMÁTORSTVO

Pápež František: Ako vychovávať deti?

brepty_4Vatikán 20. mája – Ako vychovávať deti? Tejto otázke venoval Svätý Otec pozornosť v katechéze dnešnej generálnej audiencie po tom, ako na úvod osobitne pozdravil rodiny, ktoré boli dnes početne zastúpené na Námestí sv. Petra.  Pokračujúc v úvahách o rodine pápež František pripomenul, že „prirodzené povolanie vychovávať deti, aby rástli v zodpovednosti za seba a za druhých, je základnou charakteristikou rodiny.“

Vrátil sa k slovám z Listu Kolosanom, ktoré zazneli v úvode audiencie v rôznych rečiach, tentoraz aj v slovenčine, kde sv. Pavol píše: «Bratia, Kristovo slovo nech vo vás bohato prebýva. Vo všetkej múdrosti sa navzájom poúčajte a napomínajte a pod vplyvom milosti spievajte Bohu vo svojich srdciach žalmy, hymny a duchovné piesne. Deti, poslúchajte rodičov vo všetkom, lebo je to milé Pánovi! Otcovia, nedráždite svoje deti, aby nezmalomyseľneli!» (porov. Kol 3,16.20-21)

Je však ťažké vychovávať deti, pokračoval Svätý Otec, keď ich rodičia vidia len vo večerných hodinách, keď sa unavení vrátia domov. A ešte ťažšia je táto úloha pre rodičov, ktorým sa manželstvo rozpadlo. Z dieťaťa sa nesmie stať rukojemník riešenia nezhôd, upozornil pápež František.

Súčinnosť rodiny a školy pri výchove je dnes podľa slov Svätého Otca negatívne ovplyvňovaná narušením dôvery.  Namiesto spolupráce je tu neraz opozícia zo strany výchovno-vzdelávacích inštitúcií. Tu sa pápež zmienil o tzv. „expertoch“, ktorí neraz vytláčajú rodičov z im vlastnej výchovnej roly, a to často aj v tých najintímnejších aspektoch. Rodičov následne vyzval, aby sa sami nevysúvali z výchovy svojich detí a povzbudil ich k veľkej trpezlivosti, ktorú možno čerpať z Božieho slova. Katechézu ukončil povzbudením v dôvere, že Pán udeľuje potrebnú milosť. A zopakoval, že vychovávať možno „len s láskou, nehou a trpezlivosťou!”

Pozdrav Svätého Otca Františka slovenským pútnikom pretlmočil z taliančiny Mons. Jozef Krištof, ktorý rovnako prečítal v úvode audiencie biblické čítanie.

„S láskou pozdravujem slovenských pútnikov, osobitne z Jacoviec a Topoľčian, Nitry a okolia, Košíc – Krásnej nad Hornádom, ako aj žiakov Základnej školy z Michaloviec. Bratia a sestry, budúcu nedeľu budeme sláviť sviatok Zoslania Ducha Svätého. Prosme Boha o zoslanie darov jeho Ducha, aby sme odvážne svedčili o Kristovi a jeho evanjeliu. Všetkých vás zo srdca žehnám. Pochválený buď Ježiš Kristus!“

Pápež František počas generálnej audiencie tiež vyzval k modlitbe za prenasledovaných kresťanov v predvečer Turíc a pripomenul 24. máj ako Deň modlitieb za cirkev v Číne.  -jk-

Plné znenie katechézy

Dnes vás, drahí bratia a sestry, keďže som medzi vami zazrel toľké rodiny, chcem privítať takto: Dobrý deň všetkým rodinám! Pokračujeme v zamysleniach o rodine, a dnes o jednej jej podstatnej charakteristike, a síce, o jej prirodzenom povolaní vychovávať deti, aby rástli v zodpovednosti za seba aj za iných. To, čo sme počuli od apoštola Pavla v úvode je nádherné! «Vy, deti, poslúchajte rodičov vo všetkom, lebo to je milé Pánovi. A vy, otcovia, nedráždite svoje deti, aby nezmalomyseľneli». To je múdre pravidlo: dieťa je vychovávané k tomu, aby počúvalo rodičov a bolo poslušné voči nim ako tým, ktorí sa usilujú nedirigovať ho nevhodným spôsobom, pre ktorý by deti mohli zmalomyseľnieť. Deti majú rásť krok za krokom, bez toho, aby strácali odvahu.

Ak v rodine ako rodičia poviete deťom: «Vystúpime po týchto schodoch» a vezmete ich za ruku a krok za krokom ich vediete k výstupu, veci pôjdu dobrým smerom. Ale ak poviete: «Choď hore!» – «Nemôžem!» – «Choď!», toto sa nazýva dráždením detí, vyžadovaním vecí, ktoré ešte nie sú schopné uskutočniť. A preto je vzťah detí a rodičov určitou múdrosťou, musí vychádzať z múdrosti, z veľkej rovnováhy. Deti, poslúchajte rodičov, lebo to sa páči Bohu. A vy, rodičia, neroztrpčujte deti vyžadujúc od nich veci, ktoré nemôžu urobiť. Rozumieme tomu? Takto sa postupuje, aby deti rástli v zodpovednosti za seba a za druhých.

Zdalo by sa, že je to prirodzené konštatovanie, a predsa, ani v našich časoch nechýbajú ťažkosti. Je zložité vychovávať pre rodičov, ktorí svoje deti vídajú iba večer, keď sa vracajú domov unavení z práce. Tí, čo majú to šťastie, že majú prácu! A ešte ťažšie je to pre rozvedených rodičov, ktorí sú zaťažení touto ich situáciou. Je pre nich náročné vychovávať, mali ťažkosti, rozišli sa a dieťa je mnohokrát ako rukojemník, otec mu rozpráva zle o mame a mama o otcovi, a takto sa narobí veľa zla. Poviem vám, rozvedeným manželstvám: Nikdy, nikdy nestavajte vaše dieťa do pozície rukojemníka! Vy ste sa rozišli pre mnohé ťažkosti a dôvody. Život vám priniesol túto skúšku, ale deti nech nenesú bremeno tohto rozdelenia, nech deti nie sú používané ako rukojemníci proti manželke, manželovi, nech rastú tak, že budú počuť, že mama rozpráva dobre o otcovi, aj keď nie sú spolu, a že otec rozpráva dobre o mame. Pre rozvedené manželstvá je to veľmi dôležité a aj veľmi ťažké, ale dokážete to.

Je tu predovšetkým otázka: Ako vychovávať? Akú tradíciu máme dnes našim deťom odovzdať?

„Kritickí“ intelektuáli každého druhu umlčali rodičov tisícimi spôsobmi, aby uchránili mladé generácie pred ujmami – ozajstnými i domnelými – plynúcimi z rodinnej výchovy. Rodina bola obvinená, medzi iným, z autoritárstva, protežovania, konformizmu, z potláčania citov plodiaceho konflikty.

Týmto činom došlo k rozštiepeniu medzi rodinou a spoločnosťou, medzi rodinou a školou, výchovné spojenectvo sa dnes narušilo, a tak sa výchovný súlad medzi rodinou a školou dostal do krízy, keďže bola podkopaná vzájomná dôvera.

Príznakov je mnoho. Napríklad, v škole sa podlomili vzťahy medzi rodičmi a učiteľmi. Niekedy dochádza k napätiam a vzájomnej nedôvere, a dôsledky prirodzene dopadajú na deti. Z druhej strany, rozmnožili sa takzvaní «špecialisti», ktorí obsadili úlohu rodičov aj v najintímnejších aspektoch výchovy. O citovom živote, o osobnosti a jej rozvoji, o právach a povinnostiach, títo «experti» vedia všetko: ciele, motivácie, techniky. A rodičia majú iba počúvať, podučiť sa a prispôsobiť. Obraní o svoju rolu, stávajú sa často nadmerne zaťaženými na svoje deti a vlastníckymi vo vzťahu k nim, až do takej miery, že ich nikdy nenapomenú. «Ty predsa nesmieš napomínať dieťa». Majú sklon zverovať ich čoraz častejšie týmto «špecialistom», aj v najcitlivejších a najosobnejších aspektoch ich života, a sami sa tak odsúvajú do kúta. Tak sa dnes rodičia vystavujú nebezpečenstvu, že sa sami vylúčia zo života svojich detí. A toto je veľmi vážne! Uvážme, že dnes už sú také prípady. Nehovorím, že sa to stáva zakaždým, no sú také prípady.

Učiteľka v škole napomenie dieťa a dá mu poznámku pre rodičov. Spomínam si na jednu osobnú úsmevnú príhodu. Raz, keď som bol vo štvrtej triede základnej školy, povedal som jedno škaredé slovo učiteľke a ona, dobrá žena, si zavolala moju mamu. Mama prišla na nasledujúci deň, porozprávali sa a potom si ma zavolali. A mama mi pred učiteľkou vysvetlila, že to, čo som vykonal, bola nepekná vec, ktorú som nemal urobiť. Mama to urobila s veľkou láskavosťou a požiadala ma, aby som poprosil učiteľku o prepáčenie. Urobil som tak a potom som bol spokojný, pretože sa príhoda skončila dobre. – Toto však bola len jej prvá kapitola! Keď som sa vrátil domov, nasledovala druhá kapitola – dovtípte sa sami!

Dnes, keď učiteľka v škole urobí podobne, na druhý deň jej to prídu rodičia, alebo jeden z rodičov, vyčítať, pretože «technici» hovoria, že deti nemožno takto napomínať. Ako sa zmenili veci! No rodičia sa nesmú sami vyčleniť z výchovy svojich detí.

Je zrejmé, že takáto koncepcia nie je správna, nie je harmonická, nie je dialogická, a namiesto toho aby napomáhala spolupráci medzi rodinou a ostatnými aktérmi výchovy, školami, ale aj telovýchovnými a mnohými ďalšími výchovnými ustanovizňami, stavia ich proti sebe.

Ako sme došli do tohto bodu? Niet pochýb o tom, že rodičia, či lepšie povedané, určité výchovné modely z minulosti mali svoje limity, to nepochybne. Ale je rovnako pravda, že existujú chyby, ktoré sú oprávnení robiť jedine rodičia, pretože ich môžu kompenzovať takým spôsobom, ktorý je nemožný pre kohokoľvek iného. Z druhej strany, dobre vieme, že život sa stal skúpym na čas pre rozhovor, pre zamyslenie sa a výmenu pohľadov. Mnohí rodičia sú doslova obeťami «únosu» z dôvodu práce – otec a mama musia pracovať – a sú zavalení inými starosťami, vystavení novým požiadavkám svojich detí a komplexnosti terajšieho života – ktorá je taká, musíme ju akceptovať ako takú – a sú akoby paralyzovaní strachom z toho, že by mohli pochybiť. Problém však nespočíva iba v rozprávaní sa. Práve naopak, nejaký povrchný «dialogizmus» nevedie k ozajstnému stretnutiu myslí a sŕdc. Spytujme sa predovšetkým, či sa usilujeme pochopiť, «kde» v skutočnosti sú naše deti na ich ceste? Kde vskutku je ich duša, vieme to? A najmä: chceme to vedieť? Sme presvedčení, že oni v skutočnosti neočakávajú iné?

Kresťanské spoločenstvá sú povolané, aby ponúkli podporu výchovnému poslaniu rodín, a robia tak najmä vo svetle Božieho slova. Apoštol Pavol pripomína vzájomnosť povinností rodičov a detí: «Vy, deti, poslúchajte rodičov vo všetkom, lebo to je milé Pánovi. A vy, otcovia, nedráždite svoje deti, aby nezmalomyseľneli» (Kol 3,20-21). Základom toho všetkého je láska, tá, ktorú nám daruje Boh, a ktorej nechýba rešpekt, ktorá «nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé… všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží» (1 Kor 13,5-7). Aj v najlepších rodinách je potrebné znášať sa navzájom a to si vyžaduje veľkú trpezlivosť. Veľkú trpezlivosť pre znášanie sa navzájom. Ale taký je život! Život sa netvorí v laboratóriu, ale v realite. Sám Ježiš prešiel rodinnou výchovou.

Aj v tomto prípade milosť Kristovej lásky privádza k naplneniu to, čo je vpísané do ľudskej prirodzenosti. Koľko máme obdivuhodných príkladov kresťanských rodičov plných ľudskej múdrosti! Sú dôkazom toho, že dobrá rodinná výchova je chrbtovou kosťou ľudstva. Jej spoločenské vyžarovanie je zásobárňou, ktorá umožňuje vyplniť medzery, zranenia, deficity materstva a otcovstva, ktoré prežívajú menej šťastlivé deti. Toto vyžarovanie môže konať ozajstné zázraky. A v Cirkvi sa tieto zázraky dejú denne!

Moje žičenie je, aby Pán dával kresťanským rodinám vieru, slobodu a potrebnú odvahu pre ich poslanie. Keď sa rodinná výchova opäť s hrdosťou zhostí svojej hlavnej roly, mnoho vecí sa pre neistých rodičov i sklamané deti zmení k lepšiemu. Je čas, aby sa otcovia a matky vrátili zo svojho exilu – pretože sa sami vyhostili z výchovy svojich detí – aby sa z toho exilu vrátili a znovu naplno zaujali svoju výchovnú úlohu. Máme nádej, že Pán nám udelí túto milosť nevyčleňovať sa sami z výchovy detí. A toto môže dosiahnuť jedine láska, nežnosť a trpezlivosť. Ďakujem.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

zdroj: Radio Vaticana

Facebooktwittergoogle_plusmail

Discussion

No comments yet.

Post a Comment

 

Dnes

Liturgické čítania na dnes

    5o4u.com od roku 2013:

    • Návštev celkom: 5 178 333
    • Celkom návštevníkov: 314 968