//
you're reading...

manželstvo a rodina

Znovu-nájdený Ježiš, adolescent alebo rodič?

Ježiš, medzi všednosťou každodennosti a nevšednosťou svojho povolania/poslania:

AdolescentLc 2,39-52

 

A keď vykonali všetko podľa Pánovho zákona, vrátili sa do Galiley, do svojho mesta Nazareta. 40 Chlapec rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom.

41 Jeho rodičia chodievali každý rok do Jeruzalema na veľkonočné sviatky. 42 Keď mal dvanásť rokov, tiež išli, ako bývalo na sviatky zvykom. 43 A keď sa dni slávností skončili a oni sa vracali domov, zostal chlapec Ježiš v Jeruzaleme, čo jeho rodičia nezbadali. 44 Nazdávali sa, že je v sprievode. Prešli deň cesty a hľadali ho medzi príbuznými a známymi. 45 No nenašli. Vrátili sa teda do Jeruzalema a tam ho hľadali. 46 Po troch dňoch ho našli v chráme. Sedel medzi učiteľmi, počúval ich a kládol im otázky. 47 Všetci, čo ho počuli, žasli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami. 48 Keď ho zazreli, stŕpli od údivu a Matka mu povedala: “Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!” 49 On im odpovedal: “Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?” 50 Ale oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril.

51 Potom sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný. A jeho matka zachovávala všetky slová vo svojom srdci. 52 A Ježiš sa vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí.

Ako pochopiť to čo sa tu píše?

Táto záverečná, ale dôležitá udalosť tzv. evanjelií detstva nás pozýva predovšetkým k reflexii nad spontánnym prístupom v čítaní Písma, ktorý by sme mohli kvalifikovať ako fundamentalistický alebo nevyhnutne projekčný. Vysvetlíme to: fundamentalistické čítanie vyzýva pridržiavať sa písma, toho čo je napísane až natoľko, že nedovolíme textu, aby nám povedal to čo má, ale to, čo už nejakým spôsobom vieme. A tak tu máme dvanásťročného «chlapca» (zodpovedá nášmu siedmemu ročníku), ktorý za vzdiali z dohľadu rodičov a zostáva v chráme s učiteľmi. Určite je to zázračné dieťa, ktoré nechá v úzkosti svojich rodičov kvôli väčšej úlohe: priviesť do údivu učiteľov, ukázať, že sa rozumie veciam svojho Otca. Jedným slovom zázračné dieťa, ktoré odhaľuje svoju múdrosť a necháva všetkých s otvorenými ústami. Ukazuje, že jeho pôvod je úplne niekde inde: nepochádza zo svojich rodičov ktorých nechá v úzkosti, ale z neba. A vo vhodnej chvíli to aj ukáže. Takže táto scéna medzi učiteľmi je akýmsi vyjavením jeho zázračnosti, privedením do údivu učiteľov zákona a rodičov, akýmsi domáhaním sa vlastného pôvodu, jeho poznaním všetkého. Teda «chlapec», pred ktorým sa zastavuje dych, určitá anticipácia premenenia. 12 rokov a už vyučuje, udivuje, „sfúkne“ nie hocijakého dedinského rabína, ale učiteľov z Jeruzalema. Naozaj toto zázračne dieťa rozumie týmto veciam a všetkých privádza do údivu (nevieme, či si ich získal pre Otcovu vec, alebo si dopredu urobil nepriateľov). Potom sa vráti k svojmu pôvodnému a je poslušný až kým nemá tridsať.

Ale prečo takýto prístup, ktorý sa verne pridržiava Písma (aspoň navonok), je projektujúci? Pretože zodpovedá potrebám obdivuhodnosti, božskosti, výnimočnosti, po ktorých snáď túžime všetci a zvlášť rodičia: „Moje dieťa je naozaj skvelé, snáď výnimočné!“. Ježiš sa potom vráti k pôvodnému, ale je jasné, že to je zázračné dieťa! Neuvedomujeme si, že takýto pohľad udržuje v nás túžby vlastnej predstavivosti, ktoré sú v nás všetkých a ktoré sú osobitne premietané na text evanjelia. Pritom toto evanjelium detstva nemá nič z tejto predstavivosti, ktorá nemá nič spoločné s posvätným.

Služba životu

Z evanjelií detstva môžme vytušiť, že novorodenec Ježiš je ako každé iné dieťa. Nemluvňa, ktoré prichádza na svet v neľahkých podmienok. Aj keď anjeli a pastieri hovoria o ňom nevídané veci pretože vyjavujú spletitosť očakávaní a viery okolo jeho osoby, on  nerobí zo seba malého kúzelníka, nepredvádza nezvyčajné schopnosti, čo by sa tak veľmi páčilo takým rodičom, ktorí vidia vo vlastnom dieťati určitého súkromného spasiteľa, toho, čo uskutoční ich nenaplnené sny a dá odpoveď na ich nezodpovedané otázky.

Ak v týchto evanjeliách detstva je nejaký zázrak, tak spočíva v tom, že títo rodičia nič neprojektujú do osoby ich špeciálneho syna. Oni vedia, čo znamená „slúžiť Životu“ a nie privlastniť si život. Títo rodičia sú rodičmi na celej čiare, aj v napomínaní. A napriek tomu slúžia synovi a nie sebe samým, v synovi slúžia Otcovmu (Božiemu) plánu a nie vlastnému. Sú to rodičia, ktorí niekam, na nejaké miesto zapečatili ich sen o tom, aký by mal byť ich syn, alebo aspoň aký by nemal byť. Jedna zúfala matka kričala, že nikdy, ale naozaj nikdy by nečakala takúto zradu od vlastnej dvadsaťročnej dcéry. Dcéra cestovala do Assisi, o čom jej matka vedela, aby hľadala svoje povolanie – a to už matka nevedela. Ako ju mohla vlastná dcéra takto podviesť?! Pozor, zradou nebolo to, že dcéra hľadala vlastné povolanie, ale to, že jej nič nepovedala. To bola urážka, ktorú matka, po tom všetkom čo pre ňu urobila, vrátane „ochrany“ pred otcovým nepochopením, nemohla zniesť.

 

Nechajme hovoriť text

 

V skromnosti by sme teraz skúsili nechať hovoriť samotný text a nie naše projekcie, aby sme sa vyliečili zo super-pohlcujúceho a „vtieravého“ rodičovstva, ktoré chce všetko zrovnať so zemou. Aby sme pochopili úryvok zvyčajne ho musíme ponechať v súradniciach priestoru a času. Dôležitým a rozšíreným rituálom v židovskej Veľkej Noci bola práve púť do Jeruzalema. Bol to rituál príslušnosti tradícii a národu, ktorý mal svoje ťažisko v obradoch v jeruzalemskom chráme.

Z Galilei tiahli karavány. Boli to príbuzní a známi, ktorých spájala viera otcov (spomeňme si tu na žalmy, ktoré sa spievali pri výstupe do Jeruzalema). Mária a Jozef majú dvanásťročného syna: slávnostný vek, kedy sa syn stáva „synom Zákona“, dodržiava ho (a nemusíme ani spomínať nádherný obrad Barmitzva neskorého judaismu). Syn už nie je dieťaťom, ale adolescentom, ktorý si môže zvoliť Zákon za kompas jeho života. Pamätajme tiež, že taká dvanásťročná dcéra už mohla byť daná za snúbenicu, čím preberala na seba aj manželské záväzky.

Dospievajúci Ježiš medzi svojim ľudom má teda právo cítiť sa „synom Zákona“ a osobne spoznávať svet svojich otcov. Pred tým – ako každý syn – sa rozhodoval pod dáždnikom svojich rodičov , teraz sa začína rozhodovať osobne. Môžeme si ho predstaviť ako okúzleného Jeruzalemom, tým čo dospelí hovorili o svätom meste, o chráme, ktorý bol srdcom mesta a náboženstva. Zdá sa čudné, že sa „stratí„ v chráme? Vôbec to nie je čudné, už len preto, že v karaváne z Galilei ako dvanásťročný si užíval istú autonómiu a potom predovšetkým preto, že v texte sa nehovorí, že sa stratil v chráme, ale že bol nájdený v dome. Je to chrám predkov, o ktorom počul toľko rozprávať, je to príťažlivosť Boha, svätého svätých, ktorý bol prítomný v každej jednej modlitbe ich rodiny. A tí učitelia zákona, ktorí tam sedia ako skúsení starci viery, nie sú tam preto, aby niečo vysvetľovali deťom, ale sedia tam ako dospelí, ktorí medzi sebou diskutujú o viere. Dvanásťročný chlapec ich môže počúvať, ale nech nerobí zo seba malého mudrca – enfant prodige (zázračné dieťa). Môže ale medzi nimi sedieť, pretože začína svoju cestu syna Zákona, syna predkov, ktorí prijali mannu Božieho Slova.

Ježiš je uchvátený, unesený: jeho inteligencia o Zákone sa prebúdza, cíti, že sa hovorí o „jeho dome“ a tak sa chce dozvedieť viacej od týchto učiteľov. Chápe, že ich jazyk nie je vzdialený jeho srdcu. Chápe, že mu odkryjú to, čo hlboko túžil poznať a tak «ich počúval a kládol im otázky». Vytvára sa hlboký dialóg, v ktorom učitelia berú vážne mládenca a dokonca mu kladú otázky. Nie preto, aby ho skúšali, ale preto že sa vytvára nové spoločenstvo. Dokonca dovolia, aby aj on kládol otázky aby sa spolu prehĺbili. Je tu niečo, čo rúca zábrany medzi nimi – je to túžba po hľadaní Boha. Spoločne žasnú: učitelia nad ním a on nad učiteľmi. Uvedomujú si, že sú privádzaní k väčšiemu učiteľovi, k učiteľovi ich predkov, k tomu, čo vytvára spoločenstvo a z nich robí bratov … Ježiš je naozaj „doma“ a hodiny utekajú, prejde dokonca celý deň. Príde noc, ale dá sa spať tam, kde sa prednáša a učí pod vonkajším stĺporadím chrámu? Všetci sú okúzlení a mladý Ježiš – ako povie vo svojej čudnej odpovedi pri nájdení rodičmi – zisti, že sa tam cíti ako doma, pretože objavil skutočné otcovstvo, na ktoré dovtedy nepomyslel. Jeho jedinečný Otec sa začína objavovať v tajomstve jeho vedomia. Svetlo takéhoto vedomia muselo žiariť na jeho tvári, musel to byť určitý druh premeny, pretože tí, čo boli s ním «žasli nad ním».

 

Stratenie sa rodičov

 

A tak po troch dňoch v «bolestivom» hľadaní prichádzajú rodičia. Mária svojimi slovami, čo vzbudzuje úžas, rozpráva aj za Jozefa, a takto zaujímajú spoločnú pozíciu pred synom. Matkine slová – «Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!» – sa obyčajne vykladajú ako výčitka, ale ak niekto bol/je rodičom adolescentov nie je nutné interpretovať ich takto: cítia sa bezradní a zranení. Až natoľko, že nakoniec môžme prekvapujúco povedať, že tým skutočným znovu nájdeným v chráme nie je Syn, ale sú to rodičia, ktorí sa znovu nájdu ako rodičia, ale v úplne novej pozícii.

Syn neosladzuje ich stratenie sa, ba naopak, privádza ho do extrému, ako to dokážu práve adolescenti. «Prečo ste ma hľadali?»: prečo hľadáte toho čo včera bol dieťa, ktoré ste chránili, opatrovali vo vašom vlastnom obzore, pre ktoré ste boli jedinými bohmi; to dieťa, pre ktoré sa cítite mocní, dôležití, až neodmysliteľní? «Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?»: musím patriť niekomu inému, patriť určitému poslaniu, úlohe, patriť tomu, pri ktorom sa naozaj cítim ako doma. Akoby povedal: neviete, že som váš len provizórne, prechodne a teraz objavujem definitívnu, neodvolateľnú príslušnosť, ktorá dá zmysel môjmu životu a neskôr to pochopíte, že aj vášmu?

Rodičia, všetci čo sme rodičia, sa cítia bezmocní: «nepochopili». A toto je ten najväčší dar, čo môžu dať svojmu synovi, ktorý musí robiť svoje vlastné rozhodnutia. Nepochopili, t.j. spoznali, že nie sú oni jeho všetko vyplňujúcim obzorom, že nie je dobré len to, čomu oni chápu, že môžu aj nechápať a súčasne mať pre neho otvorené dvere. Nemusia sa tváriť, že všetkému chápu, nesmú ho s egocentrickou podmienkou nútiť, aby im všetko do podrobnosti vysvetlil, akoby to, že „vedia“ znamenalo, že je všetko v poriadku a že je dôležité nezostať bokom, pochopiť všetko, nepopustiť z typickej a omamujúcej rodičovskej všemohúcnosti (Je to všemohúcnosť, ktorá v dnešnej dobe, len kvôli tomu, aby z nej neubudlo, znižuje náročnosť až do takej miery, že napr. matka na naliehanie dcéry ju vezme k „istému“ odborníkovi, aby jej spravil piercing na pery a na jazyk. Neskôr však nechápe, ako je možné, že jej dcéra vôbec nie je vďačná za tak chápavú mamu)

Keď syn zostáva synom

 Ježišovi rodičia «nepochopili slovo, ktoré im hovoril», ale napriek tomu sú pevní v uskutočňovaní vlastného rodičovstva a nehovoria «rob si čo chceš, už ťa viac nepoznáme, poraď si sám, čo si myslíš čo sme my?». Nie. Text nám ponúka podivuhodné poučenie: syn «sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný» (v. 51). Držia ho v dome s otvorenými dverami, až kým, krok za krokom, nebude pripravený odtiaľ sám vyletieť. Nenárokujú si pochopiť všetko a napriek tomu zostáva ich synom. Neexistuje protirečenie medzi vyjadreniami dospievajúceho Ježiša a jeho poslušnosťou, pretože tu ide o novú podriadenosť – už nie infantilnú, ktorá necháva, aby konali rodičia za neho, ale o tú, ktorá prináleží dospievajúcemu synovi. On vie o svojom vyššom povolaní, ale vie aj, že jeho dom je základným táborom, v ktorom vládnu zvláštne pravidlá, ktoré musí rešpektovať práve preto, lebo vie, že sú to pravidla základného tábora, ktorému je vďačný, lebo v ňom vyrastá. Ale jeho pohľad je upretý niekde inde, na jeho povolanie. V každom povolaní existuje jeden Otec, ktorý volá (pozýva). Syn, ktorý by zostal podriadený (poslušný) ako dieťa, zradil by vlastný základný tábor, ktorý ho pripravuje na to ďalšie.

Tradícia nazýva tento príbeh ako stratu a nájdenie Ježiša, ale teraz si uvedomujeme, že toto je veľmi úzky pohľad, ktorý prináleží rodičom podobajúcim sa ochrannému dáždniku, ktorý keď stratia svoj poklad-syna znova si ho privlastnia a odnesú domov, ako malé dieťa. Toto je syn definovateľný ako úlovok. Je to kruh smrti, v ktorom sa táto rodina (rodičia a deti) dusí.

Pokrvná rodina nemôže byť posledným obzorom: Ježiš prišiel, aby povedal posledné slovo aj o pokrvnej rodine, ktorá ak je povýšená na bôžika, rozdrvuje aj vlastné deti. Mohli by sme skôr hovoriť o strate a nájdení rodičov: a to je podobenstvo, ktoré my rodičia veľmi dobre poznáme a ktoré nás niekedy stojí aj slzy a krv. Keď sa syn vymyká z našich pekne ustálených predstáv a plánov naplnených dobrými úmyslami, cítime sa stratení, a možno cítime, že chyba je na synových pleciach: «Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!». Ale keď sa necháme znovu nájsť synom, ktorý má vysoké ciele a sleduje svoje ideály, ktoré nie sú totožné s našimi už len preto, že nie sú nám domáce ale nás provokujú, tak práve vtedy dochádza k „znovu-nájdeniu“, ktoré už nie je vzájomným objavením s udúšajúcim horizontom pokrvnej rodiny, ale je to znovu nájdenie v inom, v «dome Otca».

Povolanie syna, povolanie rodiny 

V slovách adolescentov, ktoré neznejú ako výčitka je ale ešte niečo viac – údiv: «Nevedeli ste, že mám byť … v dome môjho Otca?»: syn už počul hovoriť rodičov o iných hodnotách, o iných horizontoch, ktoré sa však v tejto úzkostlivej ochrane syna takmer stratili. V prípade tohto výnimočného syna si môžeme predstaviť, že Mária a Jozef mu nejakým spôsobom naznačili tajomstvo jeho zázračného pôvodu, ako nejaké dobré rodinné tajomstvo, jedno z tých, čo sú motorom života rodiny: mi ťa chránime, ale ty si Niekoho iného, o tebe hovorili anjeli, kým ty si ešte nevedel rozprávať. Sú to dobré rodinné tradície, ktoré nechajú pocítiť synovi, že nie je súkromné vlastníctvo na konzumovanie a uskutočňovanie snov jeho rodičov. Kto vie, možno v slovách «nevedeli ste, že» dvanásťročného je vyjadrený úžas: «nepamätáte si, práve vy si nepamätáte?!» Možno sa len okrajovo naznačilo to úžas budiace Zvestovanie, ktoré bolo na jeho počiatku a ktoré teraz syn stonásobne vracia ako poklad svätých slov. Ale oni, obyčajní rodičia, zaujatí pozemskými úlohami jeho opatrovania, dávajú najavo, že to už nevedia.

A tak synove slová podnecujú znovu-nájdenie: áno, je to tak. Tento syn je nám len dočasne požičaný, musíme ho vrátiť Otcovi. A v tomto prinavrátení sa nájdu ako rodičia, ktorých si má ctiť a nie nasledovať infantilným spôsobom. Ale koniec koncov, bez toho, aby sme sa odvolávali na toto hlboké rodinné tajomstvo, to „znovu-nájdenie sa“ je dobrodružstvom každého rodiča, keď sa syn/dcéra začína rozhodovať pre svoje povolanie. Dieťa, ktoré „ide svojou cestou“,  pre rodičov možno prekvapujúcou a možno zarážajúcou, im stonásobne vracia to, čo prijalo: nepamätáte si, že ste nado mnou urobili znak kríža? Mojím vlastným spôsobom, spôsobom pre vás nemysliteľným, som zúrodnil to, čo ste mi vo viere darovali, stonásobne som to zúrodnil. A tak sa všetci nájdeme pri nebeskom Otcovi. Tento obraz teda je právom súčasťou evanjelií začiatkov: začiatok, ktorý vďaka synovi, rozbíja obranný pancier pokrvnej rodiny.

 

Otázky:

–          Kedy sme sa ako adolescenti snažili podeliť s niečím s našimi rodičmi? Čo sa vtedy stalo? Boli pripravení nás pochopiť?

–          Kedy nás naše dieťa prekvapilo?

–          Kedy sa dieťa znovu-nájde?

–          Kedy sa mýlime a kedy sa znovu-nachádzame ako rodičia?

 

 


LAICKA METAFORA

 

Touto udalosťou evanjelista poukazuje na to viac čo stoji za pokrvnou rodinou, to viac, do ktorého sú prijaté aj pokrvné rodinné zväzky. Aj tí, čo sa neinšpirujú kresťanským modelom, označili ako nevyhnutné odvolať sa na to viac.

Napr. Salvador Minuchin začínal svoju známu knihu Famiglia e Terapia della famiglia (Rodina a rodinná Terapia) týmto laickým podobenstvom: «Peary rozpráva, že na svojej ceste k pólu, jeden celý deň nechal bezstarostne utekať svoj psí záprah smerom na sever. Večer, keď kontroloval svoju zemepisnú polohu, na svoje veľké prekvapenie zistil, že je oveľa južnejšie, ako predchádzajúce ráno. Celý deň s námahou napredoval na sever, ale pohyboval sa po povrchu obrovského ľadovca, ktorý bol unášaný silným oceánskym prúdom na juh».

Bol som zaskočený zbiehavosťou základných myšlienok tohto príkladu, ktorý nás núti brať do úvahu silu pohybu ľadovca (ktorý uniká spod kontroly manželov aj samotnej rodiny), s indikáciami evanjelia a Cirkvi.

My katolíci niekedy potrebujeme znovu objaviť, možno cez laicky svet tie hodnoty, ktoré sa niekedy skoro bojíme ponúknuť, pretože idú proti prúdu: v našom prípade je to dôležitosť toho viac pre manželský pár.

Inými slovami, rodina nemôže nájsť výlučne vo svojom vnútri všetko to, čo potrebuje pre život. A to platí predovšetkým na začiatku manželstva a potom aj po pätnástich rokoch, s prvým dospievajúcim dieťaťom. Ale k tomu, aby sa rodiny dávali dokopy nestačí len samotný racionálny fakt, ktorí nestačí ani na to, aby sa členovia rodín navzájom podržali vo vedomí, že budujú ľadovec, na ktorom vyrastajú ich deti.

Je nevyhnutné, aby došlo k obráteniu (konverzii) srdca, aby si oko navyklo pozerať až do zasľúbenej zeme, ktorá sa začína Kráľovstvom ešte nie uskutočneným, ale už prítomným ako dedičstvo Božieho ľudu. Božie kráľovstvo je už tu ako ľadovec – spoločný priestor.

 

Z pohľadu mladého manželského páru.

Sú manželia, ktorí sa vzali na základe spontánneho vzájomného zamilovania a ktorí teraz stoja pred rozhodnutiami, ktoré už nie sú až tak spontánne.

Alebo sú manželia, ktorí spoločne žili ešte pred manželstvom a ktorí toto spolužitie brali ako skúšku alebo zvyknutie si na seba … vzali sa a teraz zisťujú, že pravidla hry sa zmenili …

Tieto páry nasávajú, z prostredia v ktorom žijú, podnety, ktoré ich nútia chápať všetko asi takto: «ak to teraz nefunguje … je to znak, že sme niekde urobili chybu», «znak, že sa nehodím do manželstva, alebo že ten druhý mi nevyhovuje», «rozídeme sa pre dobro našich detí, ktorým škodí život s otcom a matkou, ktorí sa stále hádajú»!

Krátko povedané, ľadovec ich unáša inam, ako by sami chceli. Mnohé rodiny sa dnes vo vzťahu k prostrediu, v ktorom žijú, nachádzajú na ľadovci cestovateľa Pearyho, a tak ako cestovateľ aj oni to zisťujú až príliš neskoro, pretože budujú plán svojho rozvoja len na svojich vlastných schopnostiach. A tak sa uzatvárajú pred životodarnou miazgou, ktorá ma svoj pôvod v príslušnosti k Božiemu ľudu, lepšie povedané v otvoreností tohto Božieho ľudu. To, že moje manželstvo funguje alebo nefunguje, sa netýka len nás manželov, ale celej Cirkvi. A z postoja, že my sme cirkev môžu vyjsť usmernenie, ktoré rozbijú to, čo sa zdá samozrejmé.

  • Podľa istej kultúry – štýlu: «ak teraz veci nefungujú, znamená to, že sme sa zmýlili», «je to znak, že ja sa nehodím do manželstva», «je to znak, že ten druhý sa nehodí ku mne» a tak sa opakuje starý Platónov mýtus dvoch polovíc, ktoré oddelené v hyperurániu čistou náhodou sa stretnú.

Na toto by kresťanská kultúra mohla reagovať predstavením takého Boha, ktorý sa svojou prítomnosťou stavia po našom boku a spečaťuje naše rozhodnutia, aj prostredníctvom blížnych.

  • Je kultúra, ktorá hovorí: «Rozídeme sa pre dobro našich detí, ktorým škodí život s otcom a matkou, ktorí sa neustále hádajú»

Skutočnou alternatívou voči takejto kultúre je práve tá kresťanská, v ktorej sa nehovorí „áno“, preto lebo tak hovoria všetci, ale poukazuje na fakty: po rozvode už deti nemajú otca a matku, ktorí sa hádajú?

  • Rátame s tým, že ľudia, verní svojmu štýlu (kultúre svojho prostredia) stoja po boku manželského páru v kríze. Sú to ľudia, ktorí neopakujú to, čo sa hovorilo v krčme alebo u holiča, ale rozprávajú skutočné príbehy o manželoch, čo sa rozišli, ale potom sa znova dali dokopy, ako si iní manželia odpustili, ako sa znovu nachádza spoločná reč – dialóg. Dialóg manželského páru vyzrieva, ak existuje zvyk viesť dialóg, ktorý spoločenstvo (spoločnosť) môže posilniť.

 

Z pohľadu manželského páru s adolescentom

Obyčajne sa obávame rodičov, ktorí sa pýtajú: «kde sme urobili chybu? Kto z nás dvoch urobil chybu?»

A nevedia nájsť odpoveď, pretože urobili s adolescentom to, čo spontánne robili s dieťaťom … no a vtedy to fungovalo a teraz nie! Jednoducho urobili všetko správne, ale teraz sa nachádzajú v inej situácií, v inej ako si priali!

  • Nejaký príklad pre rodinu s adolescentom

1)      problém (týkajúci sa možno len Taliansky) motorky by mohol byť vyriešený dohodou skupiny rodičov. Syn by viac nemohol povedať, že len on v celom meste má iných rodičov.

2)      Nejaká skupina rodičov by mohla prestať zdieľať sa s pravidlami pre svojich synov; mohli by tiež skúsiť zakročiť voči deťom iných rodičov, čo nám naša kultúra privacy (súkromia) striktne zakazuje. Ale aj deti iných sú Božími deťmi! Ba ešte viac, s väčšou dávkou „egoizmu“ by sme mohli povedať, že to sú naši budúci zaťovia a nevesty!

3)      Niekedy oči všetkých rodičov spoločenstva vidia čo sa deje s nejakým dieťaťom: vidia, že je akoby ušitý pre drogy, ale nenašli spôsob, ako by to povedali jeho rodičom a jeho vlastní rodičia nenašli spôsob, ako by prijali bohatstvo názorov ostatných. A tak sa toto bohatstvo stráca alebo z neho vyrastú len klebety.

4)      Niekedy by v skupine mohol jestvovať aj spôsob, ako pomôcť rodine v problémoch s adolescentom. Adolescentovi, ktorý by mal možnosť vidieť aj štýl inej rodiny, udržujúc si pritom svoje základne hodnoty, by sa mohlo pomôcť utlmiť jeho napätia.

No a tu je syntéza toho, čo sme chceli povedať: manželstvo potrebuje to viac, ktoré mu pomôže zamyslieť sa a napredovať aj v ťažších časoch, v obdobiach, keď sú obaja manželia korisťou skupiny spoločných pozícií, korisťou ľadovca, ktorý ich vzďaľuje od cieľa, čo by chceli obaja dosiahnuť. A pritom aj ten samotný ľadovec môže byť kresťanskou kultúrou sprítomňujúcou to viac, ktoré inak podstupujú riziku čistej teoretickej definície.

Facebooktwittergoogle_plusmail

Discussion

No comments yet.

Post a Comment

 

Dnes

Liturgické čítania na dnes

    5o4u.com od roku 2013:

    • Návštev celkom: 5 081 583
    • Celkom návštevníkov: 309 873